Spomienky...

"A tak spolu žili šťastne až do smrti...dobrú noc " mamička zavrela knihu rozprávok,vtisla obidvom deťom pusu na čelo a so shasnutím svetla opustila izbu.Pomalým krokom zišla po schodoch do obývačky,kde si následne sadla a vyložila pohodlne nohy na taburetku.Ani si nestihla vydíchnuť a začula naliehavé klopanie na dvere.S povzdychom sa vydala otvoriť tomu  neskorému návštevníkovi.Okamžite ako otvorila dvere,naskytol sa jej pohľad na Lucyinu mamu."Carren čo ty tu?"zmohla sa len na to a pustila ju hneď dovnútra."Musím s Lucy odísť..a hneď.."bolestne sa pozrela na svoju dávnu priateľku."Pre..prečo?..Carren..čo sa deje??"stále sa jej vypytovala,no Carren  sa len vydala  hore do izby,kde spali dve zatiaľ nič netušiace deti.Opatrne zobudila  dievčatko a zobrala ju za ruku dole."Mami kde ideme??"stále sa vypitovala maminky,no tá ju len neustále ťahala k autu."Mamí!!ja nechcem isť preč!!"začala pláčlivo vzlykať,no nepomáhalo jej to.Celou tmavou ulicou sa len rozliehal detský srdcervúci plač.No na jej maminu nič nezaberalo.Lucy mohla plakať koľko chcela,no nepomohlo jej to.Lucy absolútne nechápala prečo ju jej mamina berie od svojho najlepšieho kamaráta.Nikto nechápal prečo Carren len tak zobrala dievčatko,zopár vecí a odsťahovala sa. Nikto nikdy ani len netušil,že Carren zoberie konečne odvahu a odsťahuje sa od svojho manžela,ktorý ju týral.Lucy  sa posledný krát pozrela pomedzi slzy na slabo zelenkavý dom,ktorý jej o chvíľu zmizol z dohľadu....

  Slnko na oblohe vystriedali tmavé mračná,ktoré oznamovali,že príde búrka.Nikde nikoho nebolo,na chodníku stáli len dve osoby.Obe hľadeli na malý žltý útulný domček,v ktorom boli naposledy pred desiatimi rokmi.Áno,už je to desať rokov čo Lucy videla tento dom naposledy,no absolútne nič sa tu nezmenilo.V hlave sa im premietali spomienky,ktoré boli určené s týmto miestom."Lucy..."ozve sa po chvíli staršia žena a pohľadom zakotví na svojej dcére.Už to nieje to mále dievčatko,ktoré sa stále usmievalo.Kdeže...úsmev sa na jej tvári objavil už len zriedka,ba vôbec."Mali by sme ísť dovnútra si pospať...spánok nám urobí dobre..."ozvala sa po chvíli jej mamka a s kuframi v ruke sa vydajú do domu,plného ich spomienok."idem si do izby už ľahnúť.."zobrala si svoj kufor s vecami a pobrala sa do svojej izby.Vyšla drevenými schodami k svojej izbe a rukou zatlačila na chladnú kľučku.Dvere sa s vrzgotom otvorili a jej sa naskytol pohľad na svoju izbu.Všetko bolo rovnaké ako si to pamätala.Ustlaná posteľ,plno plyšáčikov na nej a na stole sa povaľovali jej staré omaľovánky a pastelky.Kufor len tak hodila uprostred izby  na zem a hodila sa na posteľ rovno do svojich plyšákov.Zhlboka sa nadýchla a zadívala sa na stenu oproti sebe.Do očí jej udrela fotka na ktorej boli dve malé usmievajúce sa deti.Blonďatý chlapček  s krásnymi modrými očami v ktorých mu hrali nezbedné iskričky a vedľa neho vycerovalo svoje zúbky ryšavovlasé dievčatko.Lucy sa v hlave hmýrilo plno myšlienok až sa nakoniec ponorila do rýše snov.......